Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bedanke mich
du
bedankest dich
er/sie/es
bedanke sich
wir
bedanken uns
ihr
bedanket euch
sie/Sie
bedanken sich
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mich bedankt
du
habest dich bedankt
er/sie/es
habe sich bedankt
wir
haben uns bedankt
ihr
habet euch bedankt
sie/Sie
haben sich bedankt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mich bedanken
du
werdest dich bedanken
er/sie/es
werde sich bedanken
wir
werden uns bedanken
ihr
werdet euch bedanken
sie/Sie
werden sich bedanken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mich bedankt haben
du
werdest dich bedankt haben
er/sie/es
werde sich bedankt haben
wir
werden uns bedankt haben
ihr
werdet euch bedankt haben
sie/Sie
werden sich bedankt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bedankte mich
du
bedanktest dich
er/sie/es
bedankte sich
wir
bedankten uns
ihr
bedanktet euch
sie/Sie
bedankten sich
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mich bedankt
du
hättest dich bedankt
er/sie/es
hätte sich bedankt
wir
hätten uns bedankt
ihr
hättet euch bedankt
sie/Sie
hätten sich bedankt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mich bedanken
du
würdest dich bedanken
er/sie/es
würde sich bedanken
wir
würden uns bedanken
ihr
würdet euch bedanken
sie/Sie
würden sich bedanken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mich bedankt haben
du
würdest dich bedankt haben
er/sie/es
würde sich bedankt haben
wir
würden uns bedankt haben
ihr
würdet euch bedankt haben
sie/Sie
würden sich bedankt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [sich bedanken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
